„Konflikty s matkou už neunesiem. Stále je so mnou nespokojná, plná výčitiek. Myslela som si, že štúdiom v inom meste nebudem už v jej dosahu. Mýlila som sa. Je plná obáv, úzkostí, pochybností, podozrievania. Telefón zvoní raz o pol noci, inokedy ráno o 4h. Kedy ju napadne. Ekzém mám už 6 rokov .a po každom incidente s ňou mi tak opuchnú viečka, že nemôžem vyjsť na ulicu. Predpísali mi na to hormonálne masti. Mám aj arytmiu srdca. Už 2 r. beriem lieky, ale nič sa to nelepší. Strašne som sa posledne v noci vystrašila. Poprosila som susedku, aby so mnou spala. Myslela som, že mi srdce už dotlčie…“

Ďalej som sa dozvedela , že ju už svet neteší, že pri pohľade na nôž má obavy, aby si ním neublížila, a na prstoch nôh a rúk jej pribúdajú bradavice. Diagnóza bola jasná. Vyplynula z jej psychických problémov. Skrývaná, utajovaná averzia k matke. Matka pre ňu predstavovala nezvládnuteľný živel. Dostala vysoko účinnú pomoc v podobe jednorázovo podaného lieku, ktorý vyprovokoval ozdravnú reakciu. Najskôr sa vyliečili bludy a depresie, potom arytmia. Toto trvalo pol roka. Z jadra osobnosti na povrch. Tak má prebiehať správna liečba. Potom nasledovali bradavice a do 2-och rokov odznel aj ekzém.